Narušená komunikačná schopnosť

(informácie pre rodičov)

Komunikačná schopnosť človeka je narušená vtedy, keď niektorá rovina jeho jazykových prejavov (príp. niekoľko rovín súčasne) pôsobí interferenčne vzhľadom na komunikačný zámer (Lechta a kol., 1995).

Pri vymedzení narušenej komunikačnej schopnosti (ďalej NKS) môže ísť o tieto jazykové roviny: foneticko-fonologickú (výslovnosť a zvuková stránka reči),  morfologicko-syntaktickú (gramatika a stavba viet), lexikálno-sémantickú (slovná zásoba a porozumenie významu slov) a pragmatickú (používanie reči ku komunikácií v sociálnom prostredí).

Základné druhy narušenej komunikačnej schopnosti, sa v rámci Medzinárodnej klasifikácie chorôb členia na konkrétne diagnózy:

-        vývinová bezrečnosť – vývinová dysfázia;

-        získaná orgánová bezrečnosť – afázia;

-        získaná psychogénna bezrečnosť- mutizmus;

-        narušenie zvuku reči – rinolália, palatolália;

-        narušenie plynulosti reči – balbuties, tumultus sermonis;

-        narušenie článkovania reči – dyslália, dyzartria;

-        poruchy hlasu – dysfónia, afónia;

-        narušenie grafickej stránky reči;

-        symptomatické poruchy reči: NKS pri iných, dominujúcich postihnutiach,

ochoreniach, narušeniach; 

-        kombinované chyby a poruchy reči – súčasný výskyt viacerých druhov

narušenej komunikačnej schopnosti. 

                      

Vývinová dysfázia. Špecificky narušený vývin reči. 

Je to narušenie komunikačnej schopnosti, ku ktorému dochádza poškodením ranne sa vyvíjajúcej centrálnej nervovej sústavy a prejavuje sa neschopnosťou alebo zníženou schopnosťou verbálne komunikovať aj keď podmienky pre vytvorenie tejto schopnosti sú dobré - nevyskytujú sa závažné neurologické alebo psychiatrické nálezy, inteligencia je primeraná, nevyskytuje sa závažná porucha sluchu, sociálne prostredie je stimulujúce, poskytuje dostatok podnetov (Mikulajová, Rafajdusová, 1993).

Dieťa s vývinovou dysfáziou má deficity v sluchovom vnímaní slova, čo sa prejavuje v oblasti fonologických opozícií: znelosť – neznelosť, mäkkosť – tvrdosť, krátkosť – dlhosť. Zvukový obraz slova, ktorý má uložený v mysli je nesprávny. Typická je neschopnosť vyjadrovať sa hovorenou rečou, nezrozumiteľnosť reči pre počúvajúceho, dysgramatizmy, zle štylizované výpovede, ťažkosti v porozumení bežnej reči, obmedzená slovná zásoba, ktorá neumožňuje vyjadriť svoje myšlienky.

    U detí školského veku sú deficity hlbšieho charakteru s uvedomovaním si hláskovej štruktúry slov, s osvojovaním si pravopisných pravidiel, s odbornými výrazmi a novými pojmami, s porozumením textu, so selektovaním dôležitej informácie, ktorú si treba zapamätať, s formulovaním vlastných myšlienok v ústnej a písomnej podobe (Mikulajová, In: Kerekrétiová a kol., 2009).            

Získaná orgánová bezrečnosť - afázia.

            Je získaná porucha porozumenia a produkcie reči pri ložiskovom poškodení mozgu, spravidla po organickom poškodení ľavej mozgovej  hemisféry. Afatický pacient ma problémy s porozumením a produkciou jazykového kódu, pričom výkonný aparát reči nie je narušený. Stupeň porúch závisí od rozsahu a lokalizácie mozgovej lézie. Symptómy sa môžu dynamicky meniť, pričom ich takmer úplné „vymiznutie“ môže nastať aj po niekoľkých hodinách (Cséfalvay, In Kerekrétiová a kol., 2009).  Najčastejšie sa vyskytuje  u dospelých osôb pre cievne mozgové príhode, úrazu hlavy, nádory a pod.

 

Získaná psychogénna bezrečnosť – mutizmus.

Mutizmus je získaná strata reči na funkčnom podklade, ktorá nie je podmienená organickým poškodením centrálnej nervovej sústavy. Rozlišujeme dva druhy NKS – elektívny a totálny mutizmus.

Elektívny mutizmus je výberový a prejavuje sa mlčanlivosťou v prítomnosti určitej osoby, alebo v  určitej situácii. Totálny mutizmus je zriedkavá forma mutizmu, pri ktorej jednotlivec nekomunikuje so žiadnou osobou a v žiadnej situácii.

 

Narušenie zvuku reči – rinolália, palatolália.

Nazalita čiže  nosovosť je rezonancia nosovej dutiny. Patologické zníženie, alebo zvýšenie nosovosti v hovorenej reči sa označuje ako porucha nosovej rezonacie, ktorá sa manifestuje ako otvorená, zatvorená, alebo zmiešaná fufňavosť (rinolália).

Pri otvorenej  fufňavosti je nosová rezonancia patologicky zvýšená, hovoríme o hypernazalite. Reč nadobúda typické nosové zafarbenie, ktoré je charakteristické pre vokály. Pri zatvorenej fufňavosti je nosová rezonancia patologicky znížená, alebo chýba vôbec, hovoríme o hyponazalite. Nosovky m, n, ň znejú ako b, d, ď. Zmiešaná fufňavosť je kombináciou hypernazality a hyponazality (Kerekrétiová, In:  Lechta a kol., 1995).

Palatolália je narušená komunikačná schopnosť pri rázštepe podnebia. Medzi základné symptómy palatolálie zaraďujeme zmeny v rezonancii (hypernazalita, hyponazalita, hyper-hyponazalita), porušenie artikulácie orálnych samohlások a spoluhlások,  narušenie zrozumiteľnosti reči, oneskorený vývin reči, poruchy hlasu a narušené koverbálne správanie  (Kerekrétiová a kol., 2009).

 V súčasnosti sa za najmodernejší v liečbe orofaciálnych rázštepov považuje multidisciplinárny model s čo najranejšou intervenciou. Po operatívnej liečbe rázštepu má dieťa dobrú prognózu nápravy. 

Narušenie plynulosti reči – balbuties, tumultus sermonis.

Balbuties (zajakavosť) je syndróm komplexného narušenia koordinácie orgánov participujúcich na hovorení,  ktorý sa najnápadnejšie prejavuje charakteristickými nedobrovoľným špecifickými pauzami, narušujúcimi plynulosť hovorenia, a tým pôsobiacimi rušivo s ohľadom na komunikačný zámer (Lechta, 1995). Zajakavosť sa pokladá za jedno z najťažších narušení komunikačnej schopnosti. Príčiny vzniku zajakavosti môžeme rozdeliť do troch skupín – dedičnosť, sociálne prostredie (psychotraumy, neurotizácia) a psychické faktory. V súčasnosti hovoríme o vzájomnom prelínaní jednotlivých príčin zajakavosti.

Najvýraznejším príznakom zajakavosti sú nedobrovoľné a nekontrolovateľné dysfluencie pri prehovore, ktoré sú sprevádzané nadmernou námahou pri artikulovaní a psychickou tenziou, súvisiacou s problémami s realizáciou komunikačného zámeru (Kerekrétiová a kol., 2009).

 Poznáme  rozličné typy dysfluencie: napr. repetícia (opakovanie) častí slov,  prolongácia (tlačenie hlások, alebo slabík), interjekcia (hlások, slabík, fráz), tiché pauzy v hovorení, prerušované slová, nekompletné slovné obraty, snaha o korekciu svojho prejavu. Dysfluencia sa vyskytuje na začiatku viet, na začiatku hovorenia, v záverových spoluhláskach (problémy s prekonávaním záveru). Dysfluencie sa často strácajú pri spievaní, hraní role v detskom divadle, recitovaní, skupinovom čítaní, čo môže osoby z blízkeho okolia dieťaťa miasť.

Tumultus sermonis (brbľavosť) je syndróm narušenia plynulosti reči, pre ktorú je charakteristické patologicky zrýchlené a/alebo nepravidelné tempo reči. Pre brblavosť je charakteristická nekonštantnosť príznakov, sú heterogénne a rôznorodé. Brblavosť sa vyznačuje triádou symptómov – patologicky zrýchlené tempo reči, nezreteľná artikulácia, znížená úroveň jazykových prejavov. (Kerekrétiová a kol., 2009). 

Narušenie článkovanie reči – dyslália, dyzartria.

Dyslália je neschopnosť, alebo porucha používania zvukových vzorov reči v procese komunikácie podľa rečových zvyklostí a noriem príslušného jazyka (Lechta, 1995). Sovák (1981, In: Kerekrétiová a kol., 2009) charakterizuje dysláliu ako chybnú výslovnosť jednej, alebo viacerých hlások materinského jazyka, pričom ostatné hlásky sú vyslovované správne. Dyslália je považovaná za najčastejší druh narušenej komunikačnej schopnosti v intaktnej, ale aj v postihnutej populácii.

Z hľadiska počtu chybne vyslovených hlások rozdeľujeme dysláliu na:

-        dysláliu parcialis – 1-2 chybne vyslovované hlásky, zrozumiteľnosť reči je dobrá,

-        dysláliu multiplex – 3-5 chybne vyslovených hlások, zrozumiteľnosť reči je sťažená, ale ešte možná,

-        dyslália univerzalis – skoro všetky hlásky sú chybne vyslovované,   zrozumiteľnosť je takmer nemožná.

Hlásky materinského jazyka si dieťa osvojuje postupne v slovách na základe napodobňovania svojho okolia. V slovenskom jazyku sú artikulačne najnáročnejšie hláska R, L a sykavky.  Z uvedeného vyplýva, že chybná výslovnosť hlásky R (rotacizmus), hlásky L (lambdacizmus) a  sykaviek (sigmatizmus) patria medzi najčastejšie druhy dyslálie.

Dyzartria je  porucha motorickej realizácie reči na základe organického poškodenia nervovej sústavy (Kerekrétiová a kol., 2009).  Pri dyzartrii je narušená inervácia svalov zúčastňujúcich sa pri hovorení, ťažkosti sú v realizácii reči, nie sú narušené symbolické funkcie, t.j. porozumenie reči. Narušenie komunikačnej schopnosti pri dyzartrii je komplexné, čo znamená, že ide o viackomponentové narušenie. Narušený môže byť ktorýkoľvek subsystém, ktorý sa podieľa na realizácii reči – respirácia, fonácia, rezonancia, artikulácia a prozódia. Medzi najčastejšie príčiny vzniku dyzartrie v detskom veku patrí detská mozgová obrna a rôzne neurologické ochorenia postihujúce mozoček (napr. tumory).

Poruchy hlasu – dysfónia, afónia.

Zdravý ľudský hlas je čistý, zvučný, ľahko nasadzovaný, stabilný, ale zároveň flexibilný, primeraný vo výške, sile, farbe a rezonancii vzhľadom na vek a pohlavie, ako aj spoločensko-kultúrne a historické  pozadie a momentálnu situáciu a prostredie. Ak to tak nie je, hovoríme o poruche hlasu (Kerekrétiová a kol., 2009). Čiastočná porucha hovorového hlasu sa nazýva dysfónia, úplné bezhlasie - afónia.

V logopedickej praxi sa uvádza 8 základných symptómov porúch hlasu (Colton 1990, In: Kerekrétiová a kol., 2009): zachrípnutie  - chripot, hlasová únava, hlas so šelestom, znížený hlasový rozsah, afónia – bezhlasie, zlomy vo výške/sile hlasu, hlas tvorený s vypätím,tremor – typicky trasľavý a slabý hlas.

Špecifické poruchy učenia

Špecifické poruchy učenia sú súhrnným označením rôznorodej skupiny porúch, prejavujúcich sa zreteľnými ťažkosťami pri získavaní a využívaní takých zručností ako je hovorenie, porozumenie hovorenej reči, čítanie, písanie, matematické usudzovanie alebo počítanie. Tieto ťažkosti majú individuálny charakter a vznikajú na podklade dysfunkcií centrálnej nervovej sústavy (Zelinková, 2003).

Podobne D. Jucovičová (2014) uvádza, že špecifické vývinové poruchy učenia bývajú definované ako neschopnosť alebo znížená schopnosť naučiť sa čítať, písať a počítať pomocou bežných výučbových metód pri priemernej inteligencii a sociokultúrnej príležitosti.

Vzhľadom na to, že ide o heterogénnu skupinu problémov vznikla v praxi potreba bližšie špecifikovať poruchy učenia podľa charakteru ťažkostí na dyslexiu, dysgrafiu, dysortografiu, dyskalkúliu a ďalšie.

 

Dyslexia je porucha, ktorá postihuje základné znaky čitateľského výkonu, a to je rýchlosť, správnosť, technika čítania a porozumenie čítaného textu. Tieto znaky čitateľského výkonu sú postihnuté v rôznej intenzite a v rôznych vzájomných kombináciách. (Pokorná, 2001)

Pri čítaní sa vyskytujú tieto špecifické chyby:

-        zámeny tvarovo podobných písmen ( b-d-p, a-o-e, m-n,  l-k-h),

-        prešmykovanie slabík (napr. neprečíta kolotoč ale lokotoč)

-        vynechávanie písmen, slabík, slov alebo aj celých viet,

-        pridávanie, vkladanie písmen, slabík, slov i viet,

-        vynechávanie diakritiky ( dĺžne, mäkčene),

-        domýšľanie koncoviek slov,

-        nesprávne čítanie predložkových spojení,

-        dvojité čítanie (čítanie  slova pre seba a až potom jeho vyslovenie nahlas).

 

Dysgrafia je porucha písania, ktorá postihuje grafickú stránku písomného prejavu, čiže čitateľnosť a úpravu textu, osvojovanie tvarov písmen. Poznávacím znakom dysgrafikov je neochota písať, veľmi pomalé tempo písania, a v konečnom dôsledku obrovský rozpor medzi vynaloženou snahou a energiou na písanie a výsledkom písania. (Zelinková, 2003)

Dysgrafik nie je schopný  správne napodobniť tvar písmen, vynecháva niektoré detaily písmen (nedokončené písmená) alebo naopak k písmenám dopĺňajú detaily, ktoré tam nepatria. Písmo je kostrbaté, neúhľadné, ťažko alebo až nečitateľné.

Dysortografia je špecifická vývinová porucha pravopisu, ktorá sa veľmi často vyskytuje v spojení s dyslexiou.  Prejavuje sa narušenou schopnosťou osvojovať si pravopis jazyka, napriek primeranej inteligencii a bežnému výukovému vedeniu. Typická  je  neschopnosť dodržať poradie písmen pri písaní slov, chybovosť pri písaní mäkčeňov, dĺžňov, neschopnosť aplikovať dobre naučené gramatické pravidlá do písomnej podoby. Chýba „cit pre jazyk“, čoho dôsledkom je znížená schopnosť napr. skloňovať a časovať slovné druhy. 

 

Dyskalkúlia je špecifická porucha matematických schopností v zmysle neschopnosti operovať s číselnými symbolmi (Michalová, 2001). Porucha sa týka najmä základných matematických operácií – sčítania, odčítania, násobenia a delenia. Prejavuje sa tiež problémami v orientácii na číselnej osi, zámenami číslic a čísiel, poruchami v priestorovej a pravoľavej orientácii.

 

Dyspraxia je porucha schopnosti vykonávať manuálne zložité úkony. Dieťa s dyspraxiou je neobratné a nešikovné.

Vyskytuje sa tiež porucha výtvarných schopností – dyspinxia alebo porucha hudobných schopností dysmúzia

 

 

Logopedické diagnózy žiakov v šk. roku 2017/18

 

                    

 

Logopedická diagnóza

Počet žiakov

ŠNVR

153

Dyslália

108

ŠPU

40

Myofunkčná porucha

12

NVR

5

Symptomatická porucha

Hypacusis

5

Elektívny mutizmus

3

Palatolália

3

 

Literatúra:

JUCOVIČOVÁ, D. – ŽÁČKOVÁ, H. Reedukace specifických poruch učení u dĕtí. 2. vyd. Praha : Portál, 2014. ISBN 978-80-262-0645-3.

KEREKRÉTIOVÁ, A.  Základy logopédie.1. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo UK, 2009. ISBN 978-80-223-2574-5.

KLENKOVÁ,J. Logopedie. 1. vyd. České Budĕjovice : Grada Publishing, a.s.,2006. ISBN 978-80-247-1110-9.

LECHTA, V. Diagnostika narušenej komunikačnej schopnosti. 1. vyd. Martin : Osveta, 1995. ISBN 80-88824-18-4.

LECHTA, V. Terapia narušenej komunikačnej schopnosti. 1. vyd. Martin : Osveta, 2002. ISBN 80-8063-092-5.

MICHALOVÁ, Z. Specifické poruchy učení na druhém stupni ZŠ a na strĕdních školách. Praha : Tobiáš, 2001. ISBN 80-7311-000-8.

MIKULAJOVÁ, M. – RAFAJDUSOVÁ, I. Vývinová dysfázia. Špecificky narušený vývin reči. 1. vyd. Bratislava : Vydali autorky, 1993. ISBN 80-900445-0-6.

POKORNÁ, V. Teorie a náprava vývojových poruch učení a chování. 3. vyd. Praha : Portál, 2001. ISBN 80-7178-570-9.

ZELINOVÁ, O. Poruchy učení. 10. vyd. Praha : Portál, 2003. ISBN 80-7178-800-7.